Stĺpček Richarda Ďuriša: Juniori pol roka nehrali a vyzerali, že sú na ihrisku za trest

Publikované: 05.06.2021 Autor: Richard Ďuriš, tréner BSC Bratislava, Slovensko U15

1. liga juniori

Počas minulého víkendu som sa zúčastnil 1. po-coronového turnaja juniorov. 

Zaujalo ma viacero vecí. Keď sa na turnaj pozrieme z trénerského hľadiska, tak to bolo veľmi časté používanie zónových obrán. Jednou z príčin môže byť dlhý tréningový výpadok a to, že tréneri mali zámer „šetriť“ sily v obrannej fáze a spoliehať sa na nízku úspešnosť streľby za tri body. Samozrejme, môžme v tejto kategórii použiť zóni na zmenu rytmu hry v určitých fázach, ale nemala by to byť dominantná obrana počas celého zápasu. Z dlhodobého hľadiska rozvoja hráčov vo vzťahu k reprezentáciám, to nie je najšťastnejšie riešenie, keďže na medzinárodnej úrovni máme problémy práve s udržaním hry jeden proti jednému.

Asi nemá zmysel v tejto fáze hodnotiť celkovú úroveň zápasov z basketbalového hľadiska, keďže každé družstvo malo iné tréningové podmienky, rôznu dĺžku výpadku, takisto aj zdravotné komplikácie, o ktorých nik okrem tímov nevie.

Čo ma ale prekvapilo, bola atmosféra, v akej sa zápasy odohrali. Očakával by som, že po pol roku, čo hráči sedeli doma, sa budú tešiť, že majú možnosť znova športovať. Že si budú zápasy užívať a nechajú na ihrisku dušu. Opak bol však pravdou, hráči na ihrisku pôsobili, ako keby tam boli za trest. Bohužiaľ iba čakali, kedy sa už zápas skončí. Našim zverencom som povedal, že pôsobia ako v škole na neobľúbenom predmete, kedy sa boja, že budú vyvolaní pred tabuľu (v tomto prípade na ihrisko), lebo sa nepripravili.  Veľmi smutný bol pohľad na reč tela hráčov, bez iskry, bez náboja, bez záujmu. 

Vrcholom bolo vidieť niektorých reprezentantov, ktorí po mizernom pôsobení na ihrisku, boli oprávnene  striedaní trénermi a mali tú drzosť mudrovať cestou na lavičku a tváriť sa, že by mali hrať 40 minút. 

Najhoršie, čo sa hráčovi v tejto vekovej kategórii môže stať, je uspokojiť sa s tým, čo dosiahol. Pozvánka do reprezentácie, poprípade do extraligového tímu by mala slúžiť ako určité zadosťučinenie za tvrdú drinu, ktorá za týmto úspechom stála, ale zároveň by mala hráčov motivovať byť hladnejší po ďalších úspechoch. Nemalo by prísť k uspokojeniu, ale odhodlaniu na sebe ešte tvrdšie pracovať a dosiahnuť vyššie ciele ako našu extraligu. Iba v takom prípade môžu náš mužský basketbal čakať lepšie časy, na ktoré všetci tak dlho čakáme. 

Na záver použijem paralelu z hokeja, v 68, keď sme porazili Rusov, boli všetci vonku a oslavovali – áno bola iná doba, tá výhra mala iný podtón. V 2002, keď sa väčšina hráčov, ktorí odohrali tento turnaj len narodila, sme boli opäť všetci v uliciach a tešili sa z výhry našich. No a tento rok, keď sme vyhrali nad rusmi, mi ledva pipli spravy na skupinovych whatsappoch… Neviem, či to pripísať covidu, či je to dobou sociálnych sietí, kedy sa úspech človeka hodnotí počtom lajkov. Ale v športe sa nedá zapnúť filter, ktorý skrášli a upraví fotku, tak aby sa zapáčila čo najviac. V mládežníckom športe by mal byť jediný filter a to emócie, radosť aj z čiastkových úspechov, získanej lopty, úspešnej strely, modrý palec by malo nahradiť high five od spoluhráča na ihrisku, alebo pri ceste na lavičku, prípadne potlesk z hľadiska. Zdieľanie by malo nahradiť objatie celého tímu pred zápasom, alebo počas timeoutu. Plný friendlist, zopár skutočných kamarátov z tímu, na ktorých sa dá spoľahnúť keď sa darí, ale najmä ak sa nedarí…

Ak sa nám toto podarí v hráčoch prebudiť, budeme úspešní a je v podstate jedno, či s medailou, alebo bez nej…

Prajem všetkým hráčom a súperom úspešné dva týždne tréningového procesu v plnom zdraví. A teším sa na 2. turnaj v Leviciach, verím, že v lepšej forme a najmä s väčšou vášňou a lepšou energiou.

Športu zdar a basketbalu obzvlášť.

 
basket.sk Autorské práva basket.sk a uvedených agentúr. Všetky práva vyhradené.
Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu basket.sk a uvedených agentúr je výslovne zakázané.