Z legendárneho basketbalistu sa stal "futbalista". Jozef Michalko oslavuje šesťdesiatku

Publikované: 08.05.2021 Autor: Tomáš Grosmann

Jozef Michalko s partnerkou Luisou Michulkovou a rodinou (Foto: Archív (jm))

Zaskočil nás otázkou, či si pamätáme, kedy naposledy hrali basketbalisti Slovenska na ME. Ešte predtým, než sme stihli odpovedať, že predsa nikdy, pričom sme mysleli na samostatné Slovensko, čerstvý jubilant Jozef Michalko objasnil: „Bolo to pred tridsiatimi rokmi.“

Veru, toľko rokov uplynulo od kontinentálneho šampionátu v Ríme, kde sa vo vcelku úspešnej československej zostave (6. miesto) predstavili zatiaľ poslední Slováci na ME pod vedením trénerskej dvojice Jan Bobrovský, Jiří Zídek. „Boli sme tam piati. Spolu so mnou Rišo Petruška, Oto Matický, Pišta Svitek a Julo Michalík,“ upresnil rodák z Popradu Michalko, ktorého všetci stále oslovujeme Dodo. Aj sám sa tak predstavuje.

On v Ríme 24. až 29. júna 1991 nebol obyčajný hráč. Bol kapitán mužstva. „Možno preto, že som patril medzi najskúsenejších. Veď som už mal po tridsiatke. V každom prípade to bola pre mňa pocta. Za kapitána ma určili tréneri,“ objasnil situáciu, že nešlo o voľbu medzi hráčmi.

Sám bol na vrchole svojej výkonnosti, veď rok predtým (1990) sa na základe oficiálnej ankety stal najlepším basketbalistom Slovenska. Vlúdil sa na listinu víťazov v období hegemónie Ota Matického, ktorý bol na tróne v rokoch 1987 – 1989, potom opäť trikrát v úseku 1994 – 1996. Ozaj bol medzitým najlepší iba Jozef Michalko, keďže „kompetentní“ anketu v rokoch 1991 až 1993 nezorgani­zovali.

„Možno by som ju vyhral aj znova, čo sa, pravda, už nedozvieme. Zvolili ma iba raz, ale kraľoval som štyri roky,“ smeje sa nad nedôslednosťou, ktorá sa v našom basketbale udiala pred troma desaťročiami.

V ŽILINE UŽ 40 ROKOV

K titulu najlepší basketbalista Slovenska neviedla uňho priama cesta. „Najprv som sa v detstve venoval futbalu. Nevyhýbal som sa však ani iným športom. Bývali sme v Spišskej Novej Vsi a mal som tuším trinásť rokov, keď mi povedali, že mám na basketbal talent. Aj tieto slová ma podnietili, aby som sa mu oddal naplno,“ spomína na svoje začiatky.

Šestnásťročný sa už začal uplatňovať medzi tamojšími mužmi, čo si všimli aj v Bratislave. Mal osemnásť, keď sa stal hráčom Interu. „Bolo to pre mňa čosi úžasné,“ charakterizuje svoj príchod k Dunaju. Do žlto-čierneho dresu ho odporučil tréner Miroslav Rehák, kormidelník juniorského výberu Československa, ktorého bol členom.

„Začal som trénovať a hrať s Kropilákom, Rajniakom, Kotlebom, Bojanovským, Padrtom i Sedlákom, vtedajšími velikánmi nášho basketbalu. Moje nadšenie však netrvalo dlho. Hrával som málo, konkurencia bola obrovská. Len čo sa v Žiline dozvedeli o mojej nespokojnosti, oslovili ma a ja som tam po dvoch rokoch odišiel,“ spomína na svoje zakotvenie v Žiline už pred štyridsiatimi rok­mi.

Rýchlo sa tam uchytil, stal sa spoluhráčom takých osobností ako boli Jan Bobrovský, Jiří Zedníček i Jaroslav Beránek, ktorí práve pri Váhu končili svoju kariéru. Odtiaľ sa dostal Dodo do seniorskej reprezentácie (1984) a ku väčšine svojich športových úspechov. Tam skončil hráčsku kariéru, keď už mal 35 rokov.

Pod košmi vynikal ako úspešný zakončovateľ, hoci ho neraz priam nútili, aby bol vzhľadom na svoju výšku predovšetkým rozohrávač. Páčilo sa mu, keď o ňom autor týchto riadkov v časopise Štart v roku 1990 napísal článok s titulkom „Strelec s taktovkou“. Vraj to bola výstižná charakteristika jeho pôsobenia na ihriskách.

LÍDRI TERAZ CHÝBAJÚ

V Žiline vyštudoval na VŠDS, stal sa inžinierom, ale predovšetkým bol profesionálny basketbalista. Svoje vysokoškolské vzdelanie neuplatňoval ani po skončení športovej kariéry. Ostal pracovať pod košmi ako funkcionár i tréner, s kvalifikáciou z bratislavskej FTVŠ. Vďaka nej viedol aj mužov Slovenska (1999 – 2001), ale bez významnejšieho úspechu, čo má širšie súvislosti. Úroveň nášho basketbalu totiž upadala.

„V porovnaní s nami majú teraz deti iné záujmy, šport ich priveľmi nenapĺňa. Ani ambície v ňom nemajú najvyššie. Pravda, potrebovali by aj skutočne kvalitných a vzdelaných trénerov. Kým sa to nezmení, náš mužský basketbal sa len ťažko dostane zo spodných stupienkov v Európe,“ zamýšľa sa nad situáciou pod našimi košmi Jozef Michalko.

Neteší ho ani veľké množstvo cudzincov v ligových tímoch. „My sme v nich boli osobnosti, teda lídri. Slováci sú doma zväčša iba robotníci popri legionároch, to isté platí o našincoch v cudzine. Bez pravých osobností sa reprezentácia výrazne nezlepší. V našej lige by bol vhodný strop pre cudzincov. Stačili by napríklad iba dvaja na ihrisku, aby Slováci hrali viac a tak výkonnostne rástli,“ dodáva na aktuálnu tému nášho basketbalu.

Jozef Michalko

STAL SA „FUTBALISTOM“

On už z neho „ušiel“ pred vyše pätnástimi rokmi. „Jozef Antošík, hlavná postava žilinského futbalu, neraz zavítal v minulosti na basketbal. Boli sme totiž kamaráti. Vtipným porovnaním, že v oboch športoch má hlavné slovo lopta, ma oslovil, že by si ma vedel predstaviť ako funkcionára vo futbale. Súhlasil som. Bola a zostala to pre mňa veľká výzva,“ vysvetľuje Dodo Michalko svoj odchod k zeleným trávnikom. Od roku 2004 je predseda predstavenstva MŠK Žilina, na starosti má športovo-technický chod spoločnosti.

„Do odborných futbalových vecí nezasahujem, hoci som sa už zaiste veľa naučil. Je mi veľmi sympatické, že sa tu predovšetkým venujeme výchove mladých slovenských futbalistov,“ zdôrazňuje jubilant, od zajtra šesťdesiatnik. Basketbal už dávno nehráva, často však spolu s partnerkou Luisou Michulkovou krútia pedále bicyklov v okolí Žiliny. „Našťastie, chvíle, keď som ušiel hrobárovi z lopaty, už nemajú žiadne následky. V roku 1993 som prekonal pľúcnu embóliu,“ vrátil sa k jednej z najväčších nepríjemností svojho života. Po nej už nehral dlho. Na ihrisku predsa len cítil ubúdajúce sily, zrejme aj pribúdajúce roky.

SPOKOJNOSŤ PREVLÁDA

Teraz ich má už šesťdesiat a môže bilancovať. „Na olympiádu, ani na majstrovstvá sveta, som sa nedostal, ale ani štart na dvoch ME nie je maličkosť. Spod košov mám veľmi veľa dobrých kamarátov. Ich vymenovanie by zabralo ozaj veľa miesta. Viem však, že sa vždy môžem na nich obrátiť,“ zamyslel sa pri svojom jubileu. My vieme, že jeho najbližší muž v reprezentácii bol Oto Matický, s ktorým zväčša býval na sústredeniach i turnajoch v spoločnej izbe.

Oslavy šesťdesiatky teraz nemôže mať veľké. Dúfa však, že v blízkej budúcnosti nastane priaznivejšia situácia, aby ich predsa len zorganizoval. Podobne ako pri päťdesiatke, ktorú si pripomenul troma oslavami. S takmer stovkou ľudí v MŠK Žilina, osobitne s inými blízkymi kamarátmi a ešte aj v rodine. „Som spokojný s tým, čo mám za sebou. Niečo som vo svojom živote predsa len dokázal. Stále mám aj pracovné ambície, ale vzhľadom na okolnosti, v ktorých žijeme, si želám predovšetkým naďalej zdravú rodinu,“ povedal nám stále sympatický a výzorom mladý šesťdesiatnik.

KTO JE JOZEF MICHALKO

Narodil sa 8. mája 1961 v Poprade, je vysoký 187 cm. Dres so štátnym znakom si obliekol už na ME juniorov 1980; predstavil sa na ME mužov v Aténach 1987 (8. miesto) a Ríme 1991 (6. miesto), kde bol kapitán čs. tímu.

V reprezentácii nastúpil v 170 zápasoch.

Štartoval aj na svetovej letnej univerziáde v Záhrebe 1987.

V roku 1990 ho vyhlásili za najlepšieho basketbalistu Slovenska.

Je absolvent VŠDS v Žiline, inžiniersky titul získal v špecializácii prevádzka ekonomiky spojov.

Basketbal hral v Spišskej Novej Vsi (až do roku 1979), v Interi Bratislava (1979 – 1981), v tíme VŠDS Žilina (1981 – 1985, 1986 – 1991 a 1993 – 1996), v Dukle Olomouc (sezóna 1985/86), v najvyššej československej súťaži spolu dvanásť sezón (1979 – 1991); v Csepeli Budapešť (1991 – 1993).

V historickom rebríčku najlepších strelcov federálnej ligy, ktorý eviduje údaje z rokov 1962 až 1993 mu patrí solídna 25. pozícia s 5063 bodmi.

S Interom Bratislava bol v roku 1980 majstrom Československa, o rok neskôr vicemajstrom.

Tréner basketbalistov Žiliny bol v období 1997 až 2000 a slovenskej mužskej reprezentácie v rokoch 1999 až 2001. Z bývalého manželstva s hádzanárskou reprezentantkou Ankou Wolfovou má dcéru Martinu (nar. 18. 8. 1988), vďaka ktorej je od marca 2020 starý otec vnučky Lesanky. Od roku 2005 žije v partnerskom vzťahu s niekdajšou basketbalovou reprezentantkou Luisou Michulkovou, radosť im robia syn Filip (nar. 31. 1. 2012) a dcéra Lotka (nar. 21. 3. 2016).

Od roku 2004 je predseda predstavenstva futbalového MŠK Žilina.

 
Denník Šport Autorské práva Denníka Šport a uvedených agentúr. Všetky práva vyhradené.
Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Denníka Šport a uvedených agentúr je výslovne zakázané.