Najlepšia slovenská basketbalistka 20. storočia Anna Kotočová oslávila päťdesiatku

Publikované: 07.04.2018 Autor: Tomáš Grosmann Foto: archív AK

Anna Kotočová (Foto: archív AK)

Na sklonku roka 2000 ju v Lučenci na základe ankety Slovenskej basketbalovej asociácie (SBA) vyhlásili za najlepšiu slovenskú basketbalistku 20. storočia. Držiteľka tejto mimoriadnej pocty Anna Kotočová sa v piatok 6. apríla 2018 dožila významného životného jubilea, má 50 rokov.

V posledných rokoch takmer niet o vás na Slovensku verejných informácií. Kde teraz žijete?

„Po skončení aktívnej hráčskej činnosti som ostala v Bourges. Nebolo to vopred plánované, ale práve tu, keďže sa mi v tomto francúzskom meste páčilo, som si potrebovala oddýchnuť a najmä som si chcela založiť rodinu. Aj s manželom Ivanom nám to vyšlo, žijeme tu a máme dve vydarené deti.“

Čomu sa popri ich výchove venujete?

„Prijala som ponuku Francúzskej basketbalovej federácie na pozíciu šéftrénerky v regionálnom stredisku, ktoré má oficiálny názov Pôle Espoirs de la ligue de Centre Val de Loire. Je to niečo podobné ako niekdajšia Internátna športová škola, ktorú som navštevovala v Banskej Bystrici. Mám na starosti výber i formovanie dievčat vo veku 12 – 15 rokov, ako aj koordináciu ich trénerov. V stredisku sú výborné podmienky aj na bedminton, niekoľko odvetví cyklistiky, plávanie i gymnastiku a na budúci rok pribudne aj džudo. Chodím aj na celoštátne basketbalové sústredenia vysokých chlapcov aj dievčat vo veku 15 – 18 rokov, ktoré sa venujú pivotom, teda mojej bývalej podkošovej pozícii.“

Z času na čas sme o vás zachytili zmienku aj v súvislosti s francúzskou reprezentáciou…

„Tesne po skončení hráčskej kariéry som bola asistentka trénera pri ženskej reprezentácii Slovenska na ME 2001. Neskôr som sa dostala do tej istej funkcie k ženskému tímu Francúzska, s ním som bola na MS 2010 a ME 2011, pôsobila som aj pri francúzskej dvadsiatke. V súčasnosti som už tretí rok trénerka francúzskej reprezentácie dievčat do 18 rokov v 3×3 basketbale, ktorú som v Kazachstane 2016 doviedla k titulu majsteriek sveta a v tom istom roku sme získali aj európske prvenstvo v Maďarsku. Z tejto pozície budem v tomto roku pracovať aj pri ženskom tíme počas prípravy na MS na Filipínach aj na ME v Rumunsku.“

Z ktorého úspechu ste mali najväčšiu radosť počas bohatej športovej kariéry?

„Úspechov bolo veľa, ale najväčšia radosť prišla v roku 1990, keď som sa so spouhráčkami v Slávii PF Banská Bystrica mohla radovať z titulu majstra republiky. Bol prvý pre slovenské družstvo pod československými košmi. Prelomili sme ním českú, presnejšie pražskú hegemóniu. Už trochu inak som prežívala triumfy vo Francúzsku, najprv v Pohári Ronchettiovej, neskôr tri v Európskej lige a celkove šesť aj v tunajšej lige.“

V reprezentácii, najprv československej a potom aj v slovenskej, ste hrali spolu 16 rokov. Aké máte spomienky na ňu?

„Na majstrovstvách Európy som získala tri medaily, ale predsa boli aj pre mňa vrcholom olympijské hry. Bez ohľadu na výsledky. V Soule 1988 som si myslela, že som dosiahla najviac v kariére. Tisíce športovcov sa nikdy nedostanú na olympiádu a väčšina z takýchto šťastlivcov iba raz. Vtedy som ani len netušila, že zažijem aj ďalšie sviatky pod piatimi kruhmi. Preto som šťastná, že som mohla hrať v Barcelone 1992 a v Sydney 2000. Medzitým nám, teda aj mne, tesne ušla účasť v Atlante 1996. Na ME v Brne 1995 sme obsadili 4. miesto a na OH išli prvé tri krajiny.“

Ak ostaneme na chvíľu pri reprezentácii, tak nám prezraďte mená trénerov, na ktorých najradšej spomínate.

„Určite na Jana Kargera a Miroslava Vondřičku. Mala som sedemnásť rokov, keď si ma prvý z nich v konkurencii najmä pražských hráčok ako ,dievča zo Slovenska’ vybral do družstva. A čoskoro som sa stala členkou základnej päťky, ba už hneď v Moskve na MS 1986 ma vyhodnotili ako najlepšiu hráčku čs. družstva. Potom aj v slovenskej reprezentácii sa mi žiada spomenúť toho prvého, čiže Mariána Matyáša, pod vedením ktorého sme získali bronz na ME v Perugii 1993. Ak je reč o tréneroch, nemôžem nespomenúť Tibora Vasiľka, ktorý ma aj s manželkou viedol pri basketbalových začiatkoch a s ním sme získali striebro na ME v Budapešti 1997.“

K športu patria aj sklamania. Spomínate si na niektoré?

„Nepríjemné boli zranenia, dvakrát mi operovali koleno, čomu sa, žiaľ, nedalo vyhnúť. Šport mi však oveľa viac dal ako zobral. A dáva mi veľa stále… Bolo toho naozaj dosť, čo som pod košmi dosiahla, škoda však, že som aj so spoluhráčkami nezískala zlato na ME. Mali sme na to dve možnosti. Najprv vo Varne 1989 sme v boji oň prehrali so Sovietskym zväzom len 61:64 a v Budapešti 1997 s Litvou 62:72, pričom v oboch prípadoch sme na titul mali reálnu šancu. Boli to vtedy pre mňa sklamania.“

Venujú sa aj vaše deti basketbalu?

„Obaja, samozrejme, skúšali a skúšajú rôzne športy. Pätnásťročný Ivko sa však ako gymnazista venuje najmä jazykom, učí sa aj po čínsky. On, takisto i takmer 10-ročný Marko, hrávajú futbal, chodili aj na džudo. Mrzí ich, že tu nie je hokejový klub, tak ho akože hrajú aj s ,tatinom’ na dvore, predovšetkým strieľajú na bránku, ktorá má označnie HC 05. Ivko pozná mená takmer všetkých hráčov Banskej Bystrice a určite bude chcieť ísť teraz priamo na niektorý z finálových zápasov pod Urpín. Aby som však nezabudla na basketbal, Marko ho skúša v klube medzi rovesníkmi. Stále sme športová rodina.“

Môžeme z týchto slov chápať, že chodíte pravidelne na Slovensko?

„Nie pravidelne, ale tak často ako sa len dá. Moji traja ,chlapi’ chodia určite na každé prázdniny, ja vždy s nimi, ak nemám basketbalové povinnosti. V Banskej Bystrici nám stále žije mama a brat s rodinou, takisto aj manžel Ivan tam má svojich blízkych príbuzných a z rodičov už tiež len mamu. S našimi rodinami sme v stálom kontakte.“

Máte aj nejaké kontakty so slovenským basketbalom?

„Priznávam, že takmer žiadne, sledujem ho len na diaľku. Ale život na Slovensku poznám vcelku dobre, veď každé ráno počúvam rádio Expres a večer sledujem slovenské televízne programy. Bez nich si tu v Bourges ani neviem predstaviť deň.“

Významné životné jubileum je príležitosť nielen na bilancovanie, ale aj plánovanie. Môžete prezradiť vaše ciele?

„Sú jasné. Popri práci sa chcem venovať najmä mojim chlapcom, byť im oporou tak, ako sú ňou oni mne. Manžel Ivan je už dlho po mojom boku, prežívame spolu všetky radosti aj sklamania, veď nie vždy vyjde všetko tak, ako si človek predstavuje. Môžem sa však naňho vo všetkom spoľahnúť, bez neho by som mnoho vecí nezvládla. Rodinné zázemie je najdôležitejšie. Tak sme to mali aj doma, kde nás podporovali rodičia a my s bratom Mirom a sestrou Silviou navzájom.“

POCTU BY VENOVALA OTCOVI

*Bola streda 27. decembra 2000, keď Anna Kotočová prevzala v Lučenci dve významné trofeje. Stala sa už štvrtý raz hráčkou roka a súčasne aj najlepšou slovenskou basketbalistkou 20. storočia.**

Mohli ste v duchu predpokladať, že by sa tá cennejšia trofej ušla práve vám? – spýtali sme sa jej vtedy.

„Sto rokov je veľmi dlhý čas. Basketbal síce existuje už viac ako sto rokov, ale v našich končinách sa hral poriadne len niečo viac ako polstoročie. Ja sama som bola dovedna viac ako pätnásť rokov v československej a slovenskej reprezentácii, čo mi dalo právo pomýšľať aj na takúto poctu. Hoci viem, že na Slovensku boli skvelé basketbalistky aj vtedy, keď som ešte nežila, či som bola malé dieťa. Ja sama by som nerada tipovala v tejto ankete. Ťažko by som vyberala jednu z mnohých na najvyšší stupienok.“

Ako by ste charakterizovali toto prvenstvo?

„Veľmi si ho cením. Patrí medzi najväčšie úspechy v mojej kariére. Som smutná, že sa tohto dňa nedožil môj otec, ktorý mňa aj sestru Silviu viedol pri prvých basketbalových krôčikoch, takisto brata Mira pri hokejových začiatkoch. Rada by som mu venovala túto cenu…“

POZNÁMKA: Skromného a známeho športového funkcionára, a najmä obetavého otca Jarolíma Janoština zavraždil v Banskej Bystrici 23. februára 1998, vraj omylom stále neznámy páchateľ. Mal iba 52 rokov. S jeho nezmyselnou stratou sa rodina dodnes iba ťažko vyrovnáva.

KTO JE ANNA KOTOČOVÁ

Narodila sa 6. 4. 1968 v Trstenej, je vysoká 189 cm. Je vydatá (manžel Ivan), má dvoch synov, 15-ročného Ivana a Mareka, ktorý bude mať v lete 10 rokov.

Do basketbalu vstúpila v Banskej Bystrici pod dievčenským priezviskom Janoštinová (toto meno, takisto pod košmi, preslávila aj jej o 10 rokov mladšia sestra Silvia).

Je trojnásobná olympionička, v tíme Československa v Soule 1988 (8. miesto), v Barcelone 1992 (6.) a v družstve Slovenska v Sydney 2000 (7.).

Hrala na štyroch MS, za Československo v Sovietskom zväze 1986 (4.) a Malajzii 1990 (4.), za Slovensko v Austrálii 1994 (5.) a Nemecku (8.).

Je sedemnásobná účastníčka a držiteľka troch medailí z ME, Taliansko 1985 (4.), Španielsko 1987 (4.), Bulharsko 1989 (striebro), Taliansko 1993 (bronz), Česko 1995 (4.), Maďarsko 1997 (striebro), Poľsko 1999 (4.).

Má striebro z ME junioriek do 18 rokov v Španielsku 1984.

V tíme CJM Bourges je trojnásobná šampiónka (1997, 1998 a 2001) a raz finalistka Európskej ligy (2000), ako aj víťazka Pohára Ronchettiovej (1995).

Vyhlásili ju za najlepšiu basketbalistku Slovenska v 20. storočí a štyrikrát (1987, 1988, 1997 a 2000) sa stala víťazkou ankety o najlepšiu basketbalistku Slovenska.

Basketbal hrala za Sláviu PF Banská Bystrica (majsterka Československa 1990) a francúzske kluby BAC Mirande (1990 – 1994) a CJM Bourges (1994 – 2001), s ktorým sa stala 6-krát majsterkou Francúzska.

Na konte má 365 medzištátnych zápasov, z nich 203 za Československo v období 1984 – 1992, ostatné v drese Slovenska až do roku 2000 zväčša v pozícii kapitánky družstva.

Po skončení aktívnej hráčskej kariéry sa vo Francúzsku vydala na trénerskú dráhu, ktorej sa venuje aj v súčasnosti.

 
Denník Šport Autorské práva Denníka Šport a uvedených agentúr. Všetky práva vyhradené.
Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Denníka Šport a uvedených agentúr je výslovne zakázané.


Diskusia